SPOLEK PRO VPM - archivní verze - nový web je vets.cz

Výstava a prednáška o dejinách 71. pešieho pluku z Trenčína

Pomaly sa blíži sté výročie vypuknutia prvej svetovej vojny,  konfliktu, v dôsledku ktorého sa následne zmenila mapa Európy a ktorého vplyv siaha až do našej súčasnosti. Viaceré krajiny sa preto pripravujú na sériu podujatí, ktorými si chcú túto významnú kapitolu svetových i národných dejín pripomenúť. Na Slovensku je jedným z prvých akcií takéhoto druhu výstava a prednáška o významnej vojenskej jednotke, ktorá mala posádku v Trenčíne. Výstavu pripravila Univerzitná knižnica v Bratislave v spolupráci s Nadáciou svätého archanjela Michala, ktorá bola iniciátorom vzniku výstavy, Trenčianskym múzeom, keďže výstava bola doteraz predstavená na Trenčianskom hrade, a Vojenským historickým ústavom v Bratislave.

  Výstava o dejinách 71. pešieho pluku „drotárskeho“ (bol súčasťou spoločnej rakúsko-uhorskej armády) je inštalovaná v Univerzitnej knižnici v Bratislave a jej vernisáž sa uskutočnila 8. novembra 2012. Výstava (panely s fotografiami a vysvetľujúcimi textami boli sprístupnené už pred týždňom) sa teší veľkému záujmu návštevníkov knižnice z radov študentov i ostatnej verejnosti. Jednotlivé obdobia dejín pluku sú zachytené a vysvetlené na sérii panelov. Najpodrobnejšie sa výstava zameriava z pochopiteľných príčin na obdobie prvej svetovej vojny a na jednotlivé bojiská pluku v Haliči, na rieke Soča a potom aj na Piave, ale aj tým príslušníkom, ktorí v Rusku vstúpili do československých légií. Je vcelku málo známe, že časti jednotky (vtedy už ako súčasť novo sformovaného 112 pešieho pluku, v ktorom bolo až 86 percent Slovákov) boli nasadené v rámci nemeckej jarnej ofenzívy v roku 1918 aj na západnom fronte vo Francúzsku v smere na Ornes západne od Verdunu..

  Osobitná časť výstavy je venovaná vzbure náhradného práporu 71. pešieho pluku v srbskom meste Kragujevac a poprave 44 jej účastníkov. Pluk tvorili z 80 percent Slováci (hlavne z Trenčína, Oravy a Turca), druhou najpočetnejšou skupinou podľa národnosti boli Maďari (necelých 14 percent), potom Nemci (štyri a pol percenta), Poliaci a Chorváti (spolku asi jedno percento).

  V priebehu vojny, po nasadení v Haliči a následnej dislokácii v sedmohradskom Szászvárosi (rumunsky Orăștie), premiestnili v septembri 1916 náhradný  prápor 71. p. pl. do Kragujevca. Do konca apríla 1918 sa k tomuto práporu vrátilo asi 3000 slovenských vojakov z ruského zajatia. Tí postupne narušili disciplínu mladších vojakov, ktorých predstavovali čerství odvedenci prevažne z ročníka 1900. Z nich zostavili 7 stotín 41. pochodovej formácie (marškompánie), ktorá mala odísť 10. júna na front. Slovenskí vojaci po svojich minulých skúsenostiach z frontu a zo zajatia a taktiež aj pod vplyvom správ z domova a zlej hospodárskej situácie sa 2. júna 1918 vzbúrili. Nespokojnosť prepukala najmä v prvej stotine, ktorej velil brutálny kapitán Július Špira, však už aj predtým.

  Napriek určitým signálom o nespokojnosti v mužstve, ktoré prinútili pplk. Marxa urobiť isté preventívne opatrenia (z kasární boli odstránené zásoby ostrej munície, guľomety previezli do osobitného skladu, na železničnej stanici rozmiestnené batérie horského delostrelectva boli zverené spoľahlivej obsluhe atď.) vzbura predsa len vypukla, aj keď v podstate náhodne a neorganizovane. Bezprostredným podnetom bol neskorý návrat vojaka Martina Riljaka do kasární. Keď mu šikovateľ Anton Bednár nariadil, aby sa nasledujúci deň hlásil u raportu, Riljak spolu s okoloidúcimi ďalšími oneskorencami šikovateľa zbili a potom sa chopili zbraní. Šikovateľovi sa však podarilo telefonicky spojiť s dozorným posádky a zalarmovať protiakciu.

  Vojaci sa ozbrojili, ale zistili, že skladište zbraní v kasárňach sú plné slepých nábojov a guľomety sú preč. Až potom prerušili telefonické spojenie a pred kasárňami sa pripravovali na obranu. Nedokázali však využiť moment prekvapenia a počiatočné zmätky v dôstojníckom zbore, čo umožnilo veliteľovi pplk. Arturovi Marxovi (mal nemeckú národnosť) zorganizovať protiakciu. Za pomoci eskadróny dragúnov, guľometného oddielu a horských delostrelcov zabránil tomu, aby sa vzbúrenci zmocnili muničného skladu, odrezal skupiny v meste od kasární a nakoniec zaútočil aj na ne. Pri kasárňach narazil Marx na silný odpor, ale pretože vzbúrení vojaci mali málo munície, ich odpor postupne ochaboval a ráno 3. júna boli kasárne obsadené. Zo vzbúrencov padli piati vojaci, na strane potlačovateľov vzbury sa uvádzajú len traja ranení.

  Stanný súd obvinil 81 vzbúrencov, z ktorých najprv odsúdili 49 vojakov a napokon 9. júna 1918 popravili z nich 44 Slovákov, medzi ktorými bolo 39 navrátilcov z ruského zajatia. Rozsudok vykonali na Stanovljanskom poli (pôvodne strelnica a cvičisko srbskej armády v Kragujevci, neskôr cvičisko náhradného práporu) pred ostatným nastúpeným mužstvom a nahnali tam ako obecenstvo aj miestne srbské obyvateľstvo.

  Zaujímavým detailom je, že po vzniku Československej republiky bol Špira v Žiline v súvislosti so vzburou a popravami v Kragujevci vyšetrovaný československými orgánmi, ale výsledok vyšetrovania nepoznáme. Tento dôstojník sa potom veľmi skoro niekde vytratil a jeho ďalšie osudy nie sú známe.

  Na mieste popravy odhalili v roku 1928 pomník; v Trenčíne, Trenčianskych Tepliciach a vo viacerých ďalších slovenských mestách a dedinách majú viacerí rodáci - účastníci vzbury pamätné tabule a pomníky. O 71. pešom pluku a o vzbure nakrútil v roku 1957 známy slovenský herec a režisér Paľo Bielik celovečerný film pod názvom „Štyridsaťštyri“, kde hlavné postavy stvárnili významní slovenskí herci: František Krištof Veselý, Ctibor Filčík, Samuel Adamčík, Ivan Mistrík, Juraj Sarvaš, Dušan Blaškovič, Viliam Polónyi, Július Vašek, Magdaléna Lokvencová - Husáková a ďalší. Výborne spracovaný dramatický príbeh na základe silného námetu z krutej vojnovej reality je podopretý aj pôsobivou hudbou skladateľa Milana Nováka. Bielik za tento film získal osobitné čestné uznanie a Cenu FIPRESCI na 11. MFF Karlove Vary v roku 1958

  Výstavu v Bratislave veľmi vhodne doplnila inštruktážna prednáška Mgr. Petra Chorváta, PhD., pracovníka Odboru vojenských historických výskumov Vojenského historického ústavu v Bratislave, a následná diskusia. 

   F. Vrábel