K stému výročiu oficiálneho ohlásenia začiatku nášho prvého odboja
K stému výročiu oficiálneho ohlásenia začiatku nášho prvého odboja
(Vystúpenia profesora T. G. Masaryka v Zürichu a v Ženeve v júni 1915)
V tomto roku si pripomíname 600. výročie mučeníckej smrti Majstra Jána Husa, ktorý svedectvo o svojej pravej viere nespochybniteľným spôsobom vydal na hranici 6. júla 1415 na brehu Rýna v Kostnici. Tam potom skončil aj jeho popol, aby sa nazad do „kacírskych“ Čiech nedostalo z Husa nič...
Čo znamenal Hus pre náš odboj v rokoch prvej svetovej vojny a čo znamená Hus pre mysliacich ľudí dnes? Na to je jednoduchá odpoveď. V predvečer 6. júla sa na počesť pamiatky Majstra Jána Husa rozžíhali po českých krajoch (a niekde aj na Slovensku) ohne. Česká krajina sa podobala nočnej oblohe posiatej hviezdami. Stovky ohňov pripomínali ľuďom kostnického mučeníka. Husova tradícia žila po stáročia a žije aj dnes. Tisíce námestí a ulíc, pomníčky, busty nie sú pre nás planou ozdobou alebo skamenenou vlnou minulosti. V Husovom živote a diele je dodnes mnoho moderného, súčasného, netreba ho modernizovať a zbavovať dobového rúcha. Od najmenšej dediny až po prezidentskú štandardu nášho prvého prezidenta Osloboditeľa T. G. Masaryka, všade sa stretávame s husitskou tradíciou: „Pravda vítězí“. Dnes je to ešte stále aj na štandarde českého prezidenta.
„Čo znamená Husova smrť?“ – položil si rečnícku otázku 4. júla 1915 na prednáške v českom krajanskom spolku „Svatopluk Čech“ v Zürichu profesor Tomáš Garrigue Masaryk pri príležitosti 500. výročia Husovej mučeníckej smrti. Masaryk odišiel z Čiech do exilu na Západe koncom roku 1914, ale už predtým podnikal kroky, ktoré vyústili v roku 1918 do slobody Čechov a Slovákov.
Aký bol obsah a zmysel Masarykových vystúpení pred sto rokmi vo Švajčiarsku? Podľa Masaryka je hlavný význam Husovej smrti jasný. Jeho heslom bolo: stáť v poznanej pravde a brániť ju až do smrti. To Hus urobil a význam jeho smrti nielen pre český národ, ale pre celú Európu leží v tom, že pre toto heslo vzplanuli veľké náboženské husitské vojny. Celá Európa povstala proti „kacírskym“ Čechom, ale geniálnemu vojvodcovi Jánovi Žižkovi sa podarilo nepriateľa zdolať. Malý národ vtedy s úspechom čelil takmer celej Európe. Týmito veľkými vojnami, ktoré otriasli Európou, si český ľud uvedomil, prečo Hus zomrel, a on sa stal hlavnou príčinou toho, že nastala nová doba. Hus by sa však pravdepodobne svojich radikálnych stúpencov zriekol. Hus totiž nechcel ani revolúciu, ani vojnu, nechcel žiadne násilie, chcel len opravu cirkvi a nápravu morálneho stavu kňazov. Upadlo pápežstvo, mravne poklesla celá cirkev a klérus. Hus veril, že neučí nič nového, nechcel nič iné len nápravu: aby predovšetkým kňazi, keď hlásali kresťanstvo, žili podľa kresťanských zásad, ale nielen kňazi, ale všetci kresťania. Za hlavu cirkvi nepovažoval pápeža, ale Ježiša Krista. Prameňom pravdy pre Husa nebol pápež a kardináli, ale Písmo a učenie pôvodnej cirkvi. Písmo musí byť vyložené vlastným rozumom a vo veciach svedomia väčšina nerozhoduje. V českej reformácii išlo ani nie tak o teologický problém, ale o problém mravný. Išlo o mravnú reformu života a spoločnosti. V ďalšej svojej reči spojil Masaryk Husa s jeho nasledovníkmi: Jánom Žižkom, Petrom Chelčickým a Jánom Amosom Komenským. Podľa Masaryka Čech, ktorý pochopí históriu svojho národa, musí ísť po Husovej dráhe, ak je poctivý a uvedomelý. Ak Husovi odporcovia tvrdia, že vinou Husa český národ upadol, nie je to podľa Masaryka pravda. To nespôsobil Hus, ale násilie. Národné obrodenie sa dalo smerom reformácie proti Rakúsku, ktoré predstavovalo aj v roku 1915 protireformáciu. Masaryk poukázal na to, že česká idea a rakúska idea sú dva svety. Medzi týmito dvoma ideami nemôže byť zmier, pretože Rakúsko urobilo v Čechách protireformáciu. Počas českej reformácie sa český štát osamostatnil a treba dúfať, že veľká svetová vojna povedie český národ tiež k slobode a že sa dožijeme českej samostatnosti. Masaryk v závere svojej reči zdôraznil Palackého odkaz: Boli sme pred Rakúskom, budeme i po ňom a ak spomíname na mužov ako Hus, Žižka, Chelčický, Komenský, treba si uvedomiť, že ako oni pracovali a bojovali za slobodu českého národa, „tak jest i naší povinností pro svobodu svého národa podniknouti vše, co je v naší moci“.
Masaryk v podobnom duchu prehovoril aj na Husovej spomienke 6. júla 1915 v Ženeve. Znovu zdôraznil že Hus, Žižka, Chelčický a Komenský sú pre nás živým programom. Túto svoju tézu však rozvinul ďalej vyhlásením, že základom českej reformácie je idea humanity a bratstvo bolo zároveň aj menom aj ideálom českej národnej cirkvi, cirkvi českých bratov. Tu sa musel vyrovnať s problémom zdanlivého rozporu medzi vojvodcom a bojovníkom Jánom Žižkom a hlásateľom myšlienky nenásilia a zakladateľom bratskej cirkvi Petrom Chelčickým. Práve pre ideu humanity sa Chelčický staval proti Žižkovi; bol zakladateľom modernej myšlienky neodporovať zlu násilím na ktoré nadviazal o stáročia neskôr ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj. Tu však Masaryk poukázal na to, že „nejčistší idea humanity však nezakazuje a nemůže zakazovat obrany“. Práve česká reformácia prehlásila, že obrana nie je násilie. Odsudzujeme preto násilie, nechceme a nebudeme ho používať; avšak budeme sa proti nemu brániť aj železom. Masaryk pripomenul Palackého názor, že husiti sa bránili proti násiliu, ktoré rozpútali proti Husovi a jeho žiakom. Podľa Masaryka v každom spore, v každej vojne je dôležité vedieť, kto robí násilie a kto sa bráni. Ideál humanity si žiada život, život kladný, nie smrť. Smrť ustúpi životu a táto nádej, táto povinnosť sú dedičstvom českej reformácie.
Tieto dva Masarykove prejavy prednesené na pamiatku 500. výročia Husovej smrti sa považujú za neoficiálny začiatok česko-slovenskej zahraničnej akcie počas prvej svetovej vojny; oficiálne sa tak stalo až vydaním „Prehlásenia Českého komitétu zahraničného“ v Paríži 14. novembra 1915. V tomto pre vznik Československa o tri roky neskôr významnom dokumente sa okrem iného píše, že „Stavíme se na stranu bojujících slovanských národů a jejich spojenců bez ohledu na úspěch nebo neúspěch, protože hájí právo; rpzhodnutí o tom, na čí straně v osudném zápolení národů je právo, je zásadní otázkou politické mravnosti, ktoré se dnes nemůže vyhnout už žádný čestný a opravdový politik, žádný uvědomělý národ... Věříme v konečné vítězství Slovanů a Spojenců a jsme přesvědčeni, že toto vítězství Slovanů a Spojenců bude na prospěch celé Evropy a lidstva... Za nové situace český národ nemůže mlčet. Proto utvořil se zahraniční komitét české emigrace, aby cizinu o pravém stavu věcí informoval a státníkům, politkům a publicistice Spojenců a neutrálních států tužby českého národa přednášel a český program hájil... Usilujeme o samostatný československý stát...“
Masaryk už koncom apríla 1915 vypracoval Memorandum Nezávislé Čechy (Independent Bohemia) na výzvu tajomníka britského ministerstva zahraničných vecí a prednostu jeho vojnového oddelenia Georgea Russella. Clerka. Bol to program znovuzriadenia Čiech ako samostatného štátu, s územiami Čiech, Moravy a Sliezska, ku ktorým by sa pripojili slovenské územia v Uhorsku od Užhorodu až po Prešporok po etnografickej hranici. Tento program sa neskôr aj realizoval, ale s modifikáciami – nový štát nebol monarchiou, ale republikou a aj jeho hranice boli trošku iné, než ako ich Masaryk načrtol v apríli 1915.
Dokument podpísal za Čechov Masaryk, Josef Dürich, Bohumil Čermák, Ludvík Fisher, František Kupka, Antonín Veselý, Karel Pergler, Emanuel Voska, Bohdan Pavlů a František Kopecký a za Slovákov bili pripojené podpisy Alberta Mamateya a Ivana Daxnera st., hoci bez ich vedomia a aj súhlasu. Ten by však s veľkou pravdepodobnosťou títo predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike boli vtedy dali.
Ale vie sa, že už v lete 1914 nezávisle od toho a nečakajúc na žiadne proklamácie a pokyny utvorili českí a slovenskí krajania prvé jednotky bojujúce po boku dohodových armád ako spojenci. V Rusku to bola Česká družina a vo Francúzsku Rota Nazdar – zárodky budúcej Ruskej légie a Francúzskej légie. Neskôr ich ešte v Taliansku doplnila Talianska légia.
F. Vrábel, ČsOL, Jednota Český Brod