Bachmač a Veľká Doč (Ukrajina) 1918 – 2018
Bachmač a Veľká Doč (Ukrajina) 1918 – 2018
Na sté výročie významnej bitky československách légií v Rusku v Bachmači a okolí usporiadala Československá obec legionárska (ČsOL)v spolupráci s ministerstvom obrany Českej republiky národnú púť na miesta bojov spojenú s odhalením nového pomníka padlým legionárom vo Veľkej Doči, Bachmači a okolí a s odhalením pamätnej dosky na budove železničnej stanici Bachmač Kiivskij. Českú delegáciu viedla ministerka obrany Karla Šlechtová a slovenskú generálporučík Ing. Pavel Macko, zástupca náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. V delegácii ČsOL bol aj jej podpredseda, veterán druhej svetovej vojny plukovník v. v. Václav Kuchynka, bývalý príslušník 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.
Bitka pri Bachmači (7. – 13. marca 1918) bola po Zborovskej bitke (2. júla 1917) jednou z najdôležitejších bitiek čs. légií v Rusku a vďaka hrdinstvu jednotiek novoutvorenej druhej divízie (6. a 7. strelecký pluk), 4. streleckého pluku z prvej divízie a časi 1. záložného pluku, sa podarilo pri ústupových bojoch úspešne navagónovať Čs. armádny zbor v Rusku, čím sa začala slávna anabáza čs. légií z Ukrajiny až do Vladivostoku.
Po boľševickej revolúcii v Rusku a uzavretí separátneho mieru medzi Sovietskym Ruskom a Ústrednými mocnosťami v Breste Litovskom 3. marca 1918 hrozilo Čs. armádnemu zboru v Rusku odrezanie a zajatie postupujúcimi nemeckými jednotkami, ktoré si zavolali na pomoc proti boľševikom ukrajinskí predstavitelia. Vedenie čs. jednotiek rozhodlo preto o evakuácii na východ. V Bachmači (170 km na východ od Kyjeva) boli tri železničné stanice – nákladná, Kyjevská osobná a Libavské alebo Romenské. Bachmač bol dôležitým železničným uzlom odkiaľ viedli trate na sever, východ, západ i juhozápad. Nemci mali nad čs. jednotkami veľkú prevahu, ale aj tak sa legionárom podarilo udržať Bachmač až do odchodu posledného čs. ešalónu 14. marca 1918. Pri Bachmači sa prvýkrát v légiách zapojili do bojov aj dôstojníci, ktorí do légií vstúpili so svojimi rakúsko-uhorskými hodnosťami a preto vzbudzovali aj nedôveru. V bojoch sa však plne osvedčili a získali si aj autoritu do budúcich bojov s boľševikmi. Rekvizíciami získali čs. legionári 50 lokomotív, 11 000 vagónov a utvorili celkom 259 ešalónov. Víťazstvo pri Bachmači však stálo hodne obetí – celkom 85 legionárov padlo alebo sa stali nezvestnými, ďalších vyše dvesto bolo rôzne zranených.
Medzi padlými vo Veľkej Doči bol aj Slovák, poručík Dušan Hatala z Prietrže pri Brezovej pod Bradlom. Spolu so svojím bratom Milanom sa v roku 1916 dostali na východnom fronte do ruského zajatia, ale nezávisle na sebe, lebo obaja boli na rôznych miestach. Nevediac o sebe obidvaja bratia vstúpili aj do československého dobrovoľníckeho vojska. Milan Hatala bol jedným z prvých Slovákov, ktorí vstúpili do légií, Dušan v zajatí onemocnel, preto sa prihlásil až neskoršie. Milan Hatala bojoval 2. 7. 2017 aj v bitke pri Zborove a bol tam ranený. Obidvaja bratia sa v Rusku stretli a slúžili v 7. pešom pluku „Tatranskom“. Bojovali potom bok po boku vo viacerých zrážkach a v jednej bitke Dušan zachránil bratovi Milanovi dokonca život. Milan spomínal, že Dušan bol veľmi dobrým stratégom a preto nechýbal pred útokom na žiadnej bojovej porade.
Dušan Hatala (mal už hodnosť práporčíka, posmrtne bol povýšený na poručíka, ale niekde sa uvádza aj údaj, že bol nadporučík) padol v rámci bojov pri Bachmači, konkrétne v dedine Veľká Doč dňa 10. marca 1918.
Viaceré opisy v memoároch našich legionárov sú svedectvami o hrôzach vojny, ale zároveň aj o hrdinstvách našich chlapcov, Čechov aj Slovákov. Takým prípadom bol aj Dušan Hatala. Jeho smrť opísal ruský legionár Mikuláš Gacek z Dolného Kubína vo svojich „Sibírskych zápiskoch“ takto: „Bratia naši, bratia! Padli ste i za nás mnohých. Svojou krvou ste vykúpili náš voľný odchod na Sibír a do Francúzska... Tam nám zostal i Dušan Hatala... Len nedávno ho boli v Berezani povýšili na práporčíka. Keď prišiel medzi nás od I. divízie v starom, obšúchanom, dlhočiznom šinel s pridlhými rukávmi, s akýmsi plachým pohľadom belasých očí v ohorenej tvári – veľmi nám imponoval. Čosi detsky úprimného, prostého, nežného bolo v celkovom jeho zjave. I hovoril takým hrudným, tlmeným hlasom. Ako rád si porozprával! A keď hovoril o rozviedkach, o boji pod Zborovom, nikdy nehovoril o sebe. Slovo „ja“ sa v jeho slovníku nevyskytovalo. V našej rote už nebolo miesta, zadelili ho do desiatej. No srdce ho i potom ťahalo k nám. S obdivom nám rozprávali o ňom. Ako viedol svoju čatu pod Bachmačom na Nemcov... Pred útokom všade sháňal pušku, a keď nebolo zvyšnej, kdesi vypriadol sekeru... V ľavej ruke revolver, v pravej sekera – tak sa prvý prebil prednou líniou nemeckej obrany... Napravo – naľavo rozdával strašné údery ťažkou sekerou. A dostal sa až do dediny, no tu ho od chrbta prekvapil guľomet so strechy domu, klesol... A naši museli ustúpiť. Ani si ho nemohli pochovať...“
Československá obec legionárska odhalila v roku 1928 – jubilejnom roku Československej republiky, za ktorú aj Hatala položil svoj mladý život – na jeho rodnom dome v Prietrži pamätnú dosku aj s reliéfom. Na tabuli bol text už len veľmi ťažko čitateľný. Uvádza sa tam:
„V tomto dome sa narodil 1. decembra 1893 DUŠAN HATALA. Padol ako nadporučík 7. Tatranského pluku ruských légií u Bachmača v Rusku dňa 10. marca 1918. Večná meno toho nech ovenčí sláva, kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva. Slúži ku cti obyvateľom Prietrže, že na svojho rodáka nezabudli a pred časom dali pamätnú tabuľu Dušana Hatalu obnoviť,
V rámci osláv bitky pri Bachmači sa uskutočnil aj slávnostný nástup 73. tankového práporu „Hanáckeho“ Armády ČR v Přáslaviciach ktorý nadväzuje na tradíciu 6. streleckého pluku Hanáckeho čs. légií v Rusku. Práve tento pluk sa v bojoch pri Bachmači pred sto rokmi vyznamenal, spolu so 7. streleckým plukom Tatranským. Zatiaľ čo 6. pluk mal v medzivojnovom období posádku v Olomouci, 7. pluk mal posádku v Nitre. V Olomouci tento pluk pripomína aj pamätná tabuľa s postavou legionára v zimnej uniforme, v Nitre po 7. pluku zostal len názov jednej ulice.
Dôstojnú spomienku v Olomouci uzavreli Bachmačské slávnosti, v rámci ktorých sa konala výstava, prednášky, premietanie dokumentov, ukážky legionárskej výzbroje a výstroja. Účastnícu púte odovzdali mestu Olomouc pamätnú stuhu venovanú ČsOL „Bachmač 1918 – 2018“ a prsť zeme z bojiska v Bachmači.
Škoda, že na Slovensku sa nikto nechopil tejto príležitosti, aby si v Nitre, podobne ako v Olomouci, aspoň malou slávnosťou pripomenuli hrdinstvo a obete príslušníkov 7. streleckého pluku Tatranského – napríklad poručíka Dušana Hatalu alebo Silvestra Brnu, ktorí padli 10. marca 1918 vo Veľkej Doči. Na Slovensku je to tak...
Ferdinand Vrábel
Náhledy fotografií ze složky Bachmač a Veľká Doč
