ŽIVOT NÁRODA JE VEČNÝ. STO ROKOV OD TRIANONU 1920 – 2020
Gábor, Ján - Vrábel, Ferdinand. ŽIVOT NÁRODA JE VEČNÝ. STO ROKOV OD TRIANONU 1920 – 2020. Bratislava : Perfekt 2020, 221 s., fotografie v texte, pramene a literatúra, údaje o autoroch. ISBN 978-80-8226-007-9.
V roku stého výročia podpisu mierovej zmluvy v Trianone uzrela svetlo sveta zaujímavá práca dvojice autorov – diplomata a právnika Jána Gábora a archivára a historika Ferdinanda Vrábela. Ich spoločné dielo ponúka pohľad odborníkov z dvoch rôznych oblastí na mimoriadne významnú a zároveň nie všetkými dotknutými stranami „strávenú“, ba práve naopak, veľmi „živú“ kapitolu našich dejín.
Autori publikáciu venovali pamiatke slovenského diplomata Štefana Osuského, ktorý sa zásadným spôsobom podieľal na príprave mierovej zmluvy a v mene nového štátu ju spolu s Edvardom Benešom aj podpísal. Svoju viac ako dvestostranovú publikáciu prehľadne rozdelili do šiestich kapitol, v ktorých sa striedavo prihovárajú čitateľovi primerane náročným a zároveň vysoko erudovaným štýlom. Publikáciu však môžeme pomyselne rozdeliť aj na akési dve časti a to na časť analyzujúcu historické pozadie vzniku Trianonskej zmluvy (F. Vrábel) a na časť analyzujúcu tendencie a postoje súčasných maďarských elít (J. Gábor).
Hneď v úvode publikácie je vyzdvihnutý význam Trianonskej mierovej zmluvy spočívajúci predovšetkým v tom, že jej podpisom vznikol dokument, ktorý prvý raz v dejinách určil južné hranice Slovenska a vyčlenil jeho územie z bývalého Uhorského kráľovstva.
Ako uvádza F. Vrábel Trianonská mierová zmluva podpísaná nástupníckymi štátmi Uhorska a veľmocami s Maďarskom v júni 1920 sa rodila mimoriadne ťažko a cesta k nej bola vzhľadom na dobový kontext veľmi zložitá. Hranice s Maďarskom vznikali ťažko aj preto, lebo v minulosti neboli medzi Maďarskom a Slovenskom žiadne, ani administratívne hranice. Viaceré župy mali časť svojho severného územia na území (dnešného) Slovenska a svoju južnú časť v potrianonskom Maďarsku. Politickí predstavitelia Maďarska žili v ilúzii, že sa im Uhorsko podarí napriek prehre vo vojne zachrániť. Maďarsko však bolo v pozícii porazeného štátu a ako také malo už iba formálnu možnosť predniesť na mierovej konferencii svoje memorandá, no bez reálneho vplyvu na postoje víťazných mocností.
Maďarskú delegáciu na mierových rokovaniach viedol gróf Albert Apponyi, smutne známy tvorca Apponyiho školských zákonov z roku 1907, predstavujúcimi vrchol maďarizácie v Uhorsku. Treba podotknúť, že autor oceňuje prednosti grófa Apponyiho – bol to vzdelaný a rozhľadený človek ovládajúci niekoľko cudzích jazykov. Na druhej strane však kriticky vníma jeho situácii neprimerane suverénne vystupovanie a predovšetkým jeho viac ako
hodinu trvajúci prejav plný klamstiev, falšovania dejín, pokrytectva a opovrhovania susednými národmi, stojacimi podľa grófa Apponyiho na „nižšom kultúrnom stupni vývoja“. Práve publikácia Sto rokov Trianonu prvýkrát prináša slovenskému čitateľovi celý prejav grófa Alberta Apponyiho v slovenskom preklade, ktorého autorom je F. Vrábel, spoluautor publikácie.
Gróf vo svojej reči zhrnul zásadné požiadavky, ktoré presadzovala maďarská delegácia. Predovšetkým obhajoval integritu Uhorska a predostrel niekoľko argumentov za jej zachovanie. Argumentoval najmä tým, že národy Uhorska žili v jednom štáte tak dlho, že sú na seba v podstate odkázané. Ako už bolo vyššie spomenuté, podľa neho sa nemaďarské národy nachádzali na nižšom civilizačnom/kultúrnom stupni vývoja (!) a pokiaľ by došlo k ich osamostatneniu nebudú schopné spravovať svoje záležitosti samé a dôjde k ich civilizačnému regresu. (Pravdou však je, že kultúrny rozvoj Slovákov po roku 1918 bol až enormný.) Apponyi zároveň otvoril problematiku menšín, keď vyslovil obavu, že „maďarskí bratia“ na odtrhnutých územiach nebudú mať „také isté práva a výhody aké mali v Uhorsku nemaďarskí občania“. Gróf sa snažil zapôsobiť aj argumentom, že Maďarsko v nových hraniciach nebude schopné hospodárskeho rozvoja.
F. Vrábel upozorňuje na zaujímavú skutočnosť – gróf Apponyi vo svojom prejave vôbec nespomenul Slovákov, čo možno interpretovať tak, že slovenský národ neuznával a ak by ho spomenul, musel by uznať aj prítomnosť jeho predkov v tomto regióne ešte pred príchodom Maďarov. F. Vrábel objasňuje kalkulácie grófa Apponyiho s možnosťou, že predstavitelia Dohody neboli podrobnejšie oboznámení s pomermi v Uhorsku, ani so skutočnosťou, aké zastúpenie mali v uhorskom parlamente jednotlivé národnosti.
V ďalšej kapitole autor prezentuje prístup slovenských politických elít k pripomenutiu stého výročia Trianonu na území Slovenska, ktorý možno označiť ako pomerne vlažný a stojaci v ostrom protiklade s vystupovaním maďarskej politickej reprezentácie.
J. Gábor v príslušných kapitolách publikácie analyzuje postoje, metódy a stratégie súčasných maďarských elít vo vzťahu k Trianonu ako aj ich určité vízie. Na čitateľa, ktorý sa danej problematike nevenuje, prípadne sa v nej celkom neorientuje, môže až šokujúco pôsobiť konštatovanie, že maďarské elity sa stále nezmierili s hranicami strednej Európy. Toto konštatovanie však autor okrem iného veľmi plasticky dokumentuje útočnými prejavmi súčasného maďarského premiéra k stému výročiu Trianonu (2020), ktoré priam vyrážajú dych. Maďarský premiér dokonca v jednom zo svojich prejavov zavádza novinku, keď ráta čas Uhorska (rozumie tým aj Maďarsko) na storočia a jednému storočiu dáva ekvivalent jeden Trianon. Autor upozorňuje na snahy maďarskej strany realizovať maďarskú legislatívu
v podmienkach SR ako aj na dlhodobo zhovievavý postoj slovenských politických elít, ktoré by si tvrdším a ráznejším postojom či prístupom mali získať rešpekt maďarskej strany, aby do vzájomných maďarsko-slovenských vzťahov konečne vstúpil skutočný dialóg namiesto monológu založeného na nekončiacich sa jednostranných požiadavkách.
Je najvyšší čas uvedomiť si, že sloboda, ktorú si národ vybojuje mu nie je daná raz navždy. Aj preto je potrebné pripomínať si historický kontext a súčasne byť vnímavý k tomu, čo sa deje v kontexte našich dní. Pokiaľ si dostatočne neuvedomíme benefity Trianonu – vymedzenie slovenských hraníc a slobodu – môžeme ich stratiť.
Bez zveličovania môžeme konštatovať, že publikácia spomínanej autorskej dvojice osloví nielen zaujímavým a aktuálnym obsahom, ale aj pútavou formou a tvorí tak vyvážený celok, ktorý je úctyhodným pripomenutím jedného z najväčších bodov zlomu v novodobých dejinách Slovenska. Táto kniha je dôstojným slovenským príspevkom k významnému výročiu nášho národa a bude vždy dobrou pomôckou pre budúcich bádateľov k téme Trianon a k vývoju slovensko-maďarských vzťahov po roku 1918.
Na záver je dôležité dodať, že vydanie tejto pozoruhodnej a prameňmi doloženej knihy umožnila podpora Národnej rady Slovenskej republiky – publikácia vyšla s podporou Kancelárie Národnej rady SR a Fondu Blanky, Martina a Michaly Hrnkovcov, ktorí tragicky zahynuli pri leteckom nešťastí.
- - - - - - -
PhDr. Katarína Beňová
Autorka recenzie je stredoškolská učiteľka dejepisu a predsedníčka Krúžku historikov SHS v Topoľčanoch.